Usmiaty pápež

Ján XXIII. bol beatifikovaný 3. septembra 2000

Ján XXIII. viedol Cirkev od roku 1958 do roku 1963. Zvolal a zorganizoval Druhý vatikánsky koncil. Svojou bezprostrednosťou a jednoduchosťou si získal srdcia miliónov ľudí aj mimo Cirkvi.

Ján XXIII. má svoje nespochybniteľné miesto v histórii, najmä preto, že sa odvážil zvolať a zorganizovať II. Vatikánsky koncil, ale i preto, že v srdciach miliónov veriacich zanechal nezmazateľný obraz svojej dobroty a žičlivosti. Veď ho volali “dobrý pápež Ján”. Ktosi napísal, že tento pápež zmenil svet. A nie je to prehnané tvrdenie. Zmenil ho koncilom, odmietnutím skostnatelej etikety v kontaktoch s ľuďmi, dokonca s mocnými tohto sveta, ako boli John Kennedy, prezident USA, či Nikita Chruščov, šéf Sovietskeho zväzu. Pričinil sa o to, že v  prelomových chvíľach pre svet začala Cirkev zohrávať dôležitú úlohu, vďaka čomu sa začalo nové obdobie v jej dejinách.
Budúci pápež sa narodil 25. novembra 1881 v Sotto il Monte v talianskej provincii Bergamo zbožným sedliakom Roncalli. Pri sv. krste dostal meno Angelo. V rodine dostal dobrú kresťanskú výchovu. Bol živým a veselým dieťaťom. Pretože sa u neho veľmi skoro prejavilo  povolanie k jeho budúcej životnej ceste, rodičia sa rozhodli toto povolanie s láskou prijať a súhlasili s tým, aby Angelo už vo veku jedenásť rokov vstúpil do malého biskupského seminára v Bergame.
Pri čítaní jeho životopisu sme prekvapení tým, že v ňom nenachádzame nijaké zvláštne udalosti. Neoplýval neobyčajnými mystickými darmi, nemal zjavenia ani veľké charizmy, nepredpovedal budúcnosť, nikoho zázračne neuzdravoval. Ba i jeho cirkevná kariéra, ktorá ho nakoniec priviedla na Petrov stolec,  bola úplne “tuctová”. Prebiehala takmer anonymne, na periférii cirkevného života. Nebol poctený dôležitými funkciami, ktoré by predpovedali  jeho neskorší pápežský úrad. Žil väčšinou ďaleko od Ríma a od centier cirkevnej moci.
V seminári bol usilovný a jeho námaha priniesla dobré ovocie. Už ako devätnásťročný mal skoro ukončené štúdia teológie, a pretože nespĺňal predpoklad kánonického práva na kňazskú vysviacku - vek 24 rokov, jeho predstavení ho poslali do Ríma, aby na jednej z pápežských univerzít získal doktorát z teológie. Získal ho v roku 1904 a 10. augusta toho istého roku bol vysvätený za kňaza.
V nasledujúcom  roku ho bergamský biskup Giacomo Radini Tedeschi vymenoval za svojho tajomníka. Vrátil sa do svojho mesta a zostal tam až do roku 1920. Ako biskupský tajomník  prednášal teológiu v seminári. Keď vypukla prvá svetová vojna, stal sa vojenským kaplánom. V práci s ranenými a  umierajúcimi sa prejavili jeho neobyčajné dary srdca, žičlivosť voči iným plná ľudského tepla. S veľkým nasadením venoval svoj čas raneným vojakom a rodinám tých, ktorí umierali v jeho náručí.
Začiatkom dvadsiatych rokov bol poslaný do Ríma ako vedúci Rady Pápežských misijných diel pre Taliansko.
V roku 1925 sa pápež Pius XI., ktorý bol predtým apoštolským nunciom v Poľsku a stretol sa s problémami Cirkvi v štátoch východnej Európy, rozhodol uskutočniť ich hlbšiu analýzu, aby sa dalo účinnejšie pomáhať veriacim v týchto krajinách. Pre spoluprácu si vybral aj Angela Roncalliho. Vymenoval ho za biskupa a vyslal ho najprv do Bulharska v úlohe apoštolského vizitátora.
Úloha bola veľmi citlivá. Pravoslávny kresťania tvorili 85 % obyvateľstva a medzi nimi a katolíkmi bola obrovská priepasť. V Bulharsku strávil desať rokov. Potom sa jeho pôsobiskom stalo Turecko a Grécko. V tomto náročnom prostredí medzi pravoslávnymi, moslimami, chaldejcami a protestantmi sa formovala jeho ekumentická mentalita. Naučil sa jemnej a zároveň vnímavej diplomacii. Vedel sa zhovárať so všetkými a pre všetkých bol otvorený a zároveň vnímavý, obozretný a rozvážny. Priatelil sa s  veľmi rozličnými ľuďmi a vždy zostával slobodný. Vďaka tomu počas vojny mohol zachrániť pred smrťou tisíce Židov.
Po skončení druhej svetovej vojny vznikla veľmi napätá situácia vo vzťahu medzi Cirkvou a štátom vo Francúzsku. Bol tam potrebný prezieravý nuncius, ktorý by mohol stáť nad všetkými vzájomnými predsudkami a rozdelením. Pius XII. si spomenul na Roncalliho. Za niekoľko mesiacov si Angelo Roncalli získal autoritu u politikov, intelektuálov a kolegov diplomatov, najmä tých z komunistických štátov. Stal sa expertom na kontakty s nimi a vďaka tomu bol už veľmi dôležitou postavou európskej cirkevnej hierarchie. Riešil veľmi ťažké problémy, nadväzoval priateľstvá, prostredníctvom ktorých vykonal pre Cirkev neobyčajný kus práce.
V roku 1953 sa stal benátskym patriarchom. Po viac ako tridsiatich rokoch práce v zahraničí sa vrátil domov, do svojho Talianska. Mal 72 rokov. Myslel si, že táto funkcia sa pre neho stane posledným prístavom v službe Cirkvi. Dokonca sa začal pripravovať na dôchodok a pripravoval si prístrešie v rodnej dedine Sotto il Monte, kde túžil stráviť posledné roky života.
Dňa 9. októbra 1958 obletela svet správa o smrti Pia XII. Roncalli má  77 rokov.  Je už trochu unavený, trápia ho rozličné choroby, najmä reuma. “Musím ísť do Ríma na to konkláve, tá cesta bude veľmi ťažká, mám už svoje roky” - posťažuje sa svojmu najbližšiemu okoliu. Svojho tajomníka poprosí: “Nebal veľa, iba to, čo je potrebné na rýchlu cestu tam a naspäť. Nerád som ďaleko od Benátok”.
No v Ríme ho kardináli v jedenástom hlasovaní zvolili za pápeža. Túto voľbu prijal so slovami: “Budem sa volať Ján. Toto meno je mi veľmi drahé, lebo ho nosil môj otec”.
Deň po zvolení prijal redaktora L´Osservatore Romano, profesora Cesidia Lolliho, aby mu nadiktoval posolstvo do Francúzska. Lolli vošiel do pápežovej izby a ako bol zvyknutý, kľakol si. Pápež sa naňho udivene pozrel  a spýtal sa: “Čo to robíte? Vstaňte a sadnite si na túto stoličku”. Novinár mu odpovedal: „Nemôžem, Vaša Svätosť, taká je etiketa”.
„Kľakáme si k modlitbe a nie k práci” - zareagoval pápež. “Vstaňte, lebo inak vstanem ja a pôjdem kade ľahšie”.
Po Vatikáne sa Ján XXIII. neustále pohyboval hore-dolu. Neočakávane vchádzal do úradov a zdanlivo tých najbezvýznamnejších pracovísk pápežského štátu, aby sa srdečne pozhováral s každým, koho stretol, a aby sa dozvedel o jeho radostiach i starostiach.
Ján XXIII. bol pápežom, ktorý sa spolu s ľuďmi smial i plakal, ktorý sa zúčastňoval života všetkých. Cítil sa byť zástupcom Boha, Ježiša, ktorý miloval ľudí tak, že vydal samého seba  za nich na smrť na kríži. Správal sa s najväčšou jednoduchosťou, prispôsoboval sa konkrétnym životným podmienkam a vždy konal v súlade s Evanjeliom.
Aké je tajomstvo svätosti pápeža Jána XXIII.? Je ním prikázanie, ktoré dal Ježiš svojim nasledovníkom: “Miluj svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou mysľou. A miluj svojho blížneho ako seba samého”. Pápež Ján žil práve takto. Vďaka tomu sa stal verným služobníkom Cirkvi a milujúcim otcom všetkých detí, ktoré mu dala Cirkev.